jazvecik
Jazvečíky boli zobrazované už na stenách chrámov v starom Egypte. Pochádzajú z plemena nízkonohých brakýrov. Prvé zmienky o týchto psoch, ktoré sa používali ku práci pod zemou, pochádzajú z 5.-9. storočia n.l., v nemeckej literatúre sa názov „jazvečík“ objavuje v roku 1582. Tieto psy boli šľachtené tak, aby boli pomalšie, lovci ich mohli sledovať, a aby ľahšie prenikali do nôr líšok a jazvecov. Hladkosrstý jazvečík je považovaný za vývojovo najstarší typ jazvečíka. Prv boli jazvečíky používané len ako lovecké psy, v dnešnej dobe sa rozšírili ako spoločenské plemeno, ale sú stále využívané aj v poľovníctve. Rozoznávame deväť samostatných plemien jazvečíkov, u nás sú radené do plemien šiestich. Rozdeľujú sa podľa dvoch znakov, podľa veľkosti a typu srsti. Podľa typu srsti poznáme jazvečíka hladkosrstého, dlhosrstého a hrubosrstého. Každého z nich potom v štandardnej, trpasličej a králičej veľkosti. U nás sa králičie a trpasličie jazvečíky legálne medzi sebou krížia, preto sú rozdelené len do šiestich skupín. Hladkosrstý jazvečík má krátku, hustú srsť, ktorá sa ľahko udržuje, ale vďaka tomu je viacej chúlostivý. Farba srsti u hladkosrstého jazvečíka môže mať mnoho odtieňov. Vyskytujú sa jedinci jednofarební, najčastejšie červení, červenožltí alebo žltí, dvojfarební, čierni alebo tmavo hnedí s pálením a tigrovaním, kde základom je vždy tmavá farba. Vzhľadom k tomu, že jazvečík je tvrdohlavý, sebaistý a samostatný pes, jeho výchova musí byť dôsledná. Je inteligentný a dobre sa učí, aj tak vás pri výchovných pokusoch môže zmiasť svojim šaškovaním a humorom. Výchova dlhosrstého jazvečíka je ľahšia, než výchova jeho krátkosrstých príbuzných. Avšak aj u tohoto typu je nutná dôslednosť a trpezlivosť. Jazvečíky veľmi zle znášajú, pokiaľ si myslia, že sú nespravodlivo trestaní, a dokážu byť veľmi húževnatí, pokiaľ chcú niečo, čo mu zakazujete. Pri správnom prístupe sa toho dokážu veľa naučiť, ale nebudú nikdy otrocky počúvať každý príkaz. K posúdeniu duričských a čuchových schopností jazvečíkov býva poriadaný pracovný výcvik, niekedy tiež nazývaný poľná práca. V niektorých krajinách poriadajú kynologické kluby výcvik v stopovaní, kde úlohou psa je sledovať stopu, ktorá je naznačená nakvapkaním hovädzej krvi, a nájsť predmet na jej konci. Ďalším typom výcviku jazvečíka je výcvik v brlohovaní, ktorý je pre nich väčšinou veľmi atraktívny a zábavný. Pred svojou prvou loveckou skúškou musí každý jazvečík zložiť skúšku odolnosti voči výstrelu. Ako dôkaz odolnosti výstrelu tiež platí vodný test, kde pes prejaví ochotu priniesť z hlbokej vody zastrelenú kačicu. Ďalšími možnými skúškami poľovného psa je skúška hlasitosti na stope, sliedičská skúška, a všestranné skúšky. Pre trpasličie a králičie jazvečíky ešte existujú špeciálne skúšky, ako je vlečka a prinášanie králika alebo skúška v prírodnej nore na divoké králiky.